Život Prešova
online
online
Národná rada SR pred 30 rokmi schválila zákon o štátnom jazyku
15.11.2025 Bratislava
Bratislava
15. novembra (TASR) - V sobotu 15. novembra uplynie 30 rokov ako
Národná rada (NR) Slovenskej republiky (SR) schválila zákon o štátnom
jazyku. Na jeho základe sa slovenský jazyk stal štátnym jazykom SR a
dostal prednosť pred ostatnými jazykmi na území Slovenska. Vládnu
koalíciu v tom čase tvorili Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS),
Slovenská národná strana (SNS) a Združenie robotníkov Slovenska (ZRS) a
premiérom bol predseda HZDS Vladimír Mečiar.
Poslanci parlamentu schválili Zákon o štátnom jazyku Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. 15. novembra 1995. Za prijatie zákona hlasovalo 108 poslancov, 17 poslancov vtedajšej Maďarskej koalície bolo proti, rovnaký počet zákonodarcov Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) sa pri hlasovaní zdržalo. Osem poslancov bolo neprítomných.
Zo zákona vyplynula povinnosť štátu vytvoriť vo vzdelávacom systéme podmienky, aby si každý občan SR mohol osvojiť štátny jazyk slovom a písmom. Výučba štátneho jazyka sa stala povinná na všetkých základných školách a stredných školách. Iný ako štátny jazyk sa stal vyučovacím jazykom a skúšobným jazykom v rozsahu ustanovenom osobitnými predpismi. Povinne používať štátny jazyk na celom území SR mali štátne orgány a organizácie či samosprávy.
Zákon napríklad upravoval aj podmienky používania štátneho jazyka v hromadných informačných prostriedkoch. Vysielanie v rozhlase a televízii muselo byť na celom území Slovenska v štátnom jazyku. Výnimkou boli inojazyčné rozhlasové relácie a inojazyčné televízne relácie, ktoré mali titulky v štátnom jazyku alebo inak spĺňali požiadavku základnej zrozumiteľnosti z hľadiska štátneho jazyka. Inojazyčné audiovizuálne diela určené deťom do 12 rokov sa museli dabovať do slovenčiny.
Podľa vtedajšej vládnej koalície zákon nemenil rozsah záväzkov SR, ktoré prijala v súvislosti s ochranou práv menšín, napríklad Rámcový dohovor Rady Európy o ochrane národnostných menšín. Ten NR SR ratifikovala 21. júna 1995. Zákon o štátnom jazyku však vyvolal kontroverzné reakcie, nesúhlasné postoje časti verejnosti, pričom najvýraznejšie odmietavé stanovisko mala maďarská národnostná menšina.
Hlavným problém bol v tom, že súčasne so zákonom o štátnom jazyku sa neprijal aj zákon o používaní jazykov národnostných menšín. Mečiarova vláda argumentovala, že táto otázka je vyriešená v rámci iných zákonoch a nie je potrebný osobitný zákon.
Zákon o používaní jazykov národnostných menšín napokon schválila NR SR 10. júla 1999, necelý rok po tom ako po parlamentných voľbách v roku 1998 vznikla nová vládna koalícia zložená zo Slovenskej demokratickej koalície (SDK), Strany demokratickej ľavice (SDĽ), Strany maďarskej koalície (SMK) a Strany občianskeho porozumenia (SOP) na čele s premiérom Mikulášom Dzurindom.
K novelizácii zákona o štátnom jazyku došlo v roku 1999, keď sa umožnilo vydávať dvojjazyčné vysvedčenia - v štátnom jazyku a v jazyku príslušnej národnostnej menšiny. Rovnako sa povolilo viesť dvojjazyčne pedagogickú dokumentáciu. V roku 1999 sa zo zákona vypustil aj celý paragraf 10 o pokutách, čím sa zrušila sankčná časť zákona.
Zákon sa novelizoval aj v roku 2007, keď sa v treťom paragrafe odseku štyri za pôvodný text „Verejnoprávne orgány a nimi zriadené organizácie sú povinné používať štátny jazyk vo všetkých informačných systémoch i vo vzájomnom styku“, doplnili tieto slová: „popri štátnom jazyku môžu používať v informačných systémoch aj iný jazyk, ak tak ustanoví osobitný predpis“.
V roku 2009 poslanci parlamentu schválili ďalšiu novelu, ktorá zaviedla, že dodržiavanie pravidiel štátneho jazyka bolo pod prísnejším dohľadom ministerstva kultúry. Novela okrem iného opätovne zaviedla sankcie za nedodržiavanie spisovnej slovenčiny. Na základe novely zákona o štátnom jazyku z roku 2011 sa zúžil okruh sankcionovateľných povinností a znížila sa dolná aj horná hranica pokút.
Ďalšia novela zákona vstúpila do platnosti v januári 2014. Schválila sa na podnet Európskej komisie, ktorá upozornila na potrebu zabezpečiť v oblasti poskytovania rozhlasových a televíznych služieb dôsledné uplatňovanie článku 56 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (EÚ). Ten garantuje slobodu neobmedzeného poskytovania služieb pre príslušníkov členských štátov EÚ, ktorí sa usadili na území iného členského štátu Únie.
Poslanci parlamentu schválili Zákon o štátnom jazyku Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. 15. novembra 1995. Za prijatie zákona hlasovalo 108 poslancov, 17 poslancov vtedajšej Maďarskej koalície bolo proti, rovnaký počet zákonodarcov Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) sa pri hlasovaní zdržalo. Osem poslancov bolo neprítomných.
Zo zákona vyplynula povinnosť štátu vytvoriť vo vzdelávacom systéme podmienky, aby si každý občan SR mohol osvojiť štátny jazyk slovom a písmom. Výučba štátneho jazyka sa stala povinná na všetkých základných školách a stredných školách. Iný ako štátny jazyk sa stal vyučovacím jazykom a skúšobným jazykom v rozsahu ustanovenom osobitnými predpismi. Povinne používať štátny jazyk na celom území SR mali štátne orgány a organizácie či samosprávy.
Zákon napríklad upravoval aj podmienky používania štátneho jazyka v hromadných informačných prostriedkoch. Vysielanie v rozhlase a televízii muselo byť na celom území Slovenska v štátnom jazyku. Výnimkou boli inojazyčné rozhlasové relácie a inojazyčné televízne relácie, ktoré mali titulky v štátnom jazyku alebo inak spĺňali požiadavku základnej zrozumiteľnosti z hľadiska štátneho jazyka. Inojazyčné audiovizuálne diela určené deťom do 12 rokov sa museli dabovať do slovenčiny.
Podľa vtedajšej vládnej koalície zákon nemenil rozsah záväzkov SR, ktoré prijala v súvislosti s ochranou práv menšín, napríklad Rámcový dohovor Rady Európy o ochrane národnostných menšín. Ten NR SR ratifikovala 21. júna 1995. Zákon o štátnom jazyku však vyvolal kontroverzné reakcie, nesúhlasné postoje časti verejnosti, pričom najvýraznejšie odmietavé stanovisko mala maďarská národnostná menšina.
Hlavným problém bol v tom, že súčasne so zákonom o štátnom jazyku sa neprijal aj zákon o používaní jazykov národnostných menšín. Mečiarova vláda argumentovala, že táto otázka je vyriešená v rámci iných zákonoch a nie je potrebný osobitný zákon.
Zákon o používaní jazykov národnostných menšín napokon schválila NR SR 10. júla 1999, necelý rok po tom ako po parlamentných voľbách v roku 1998 vznikla nová vládna koalícia zložená zo Slovenskej demokratickej koalície (SDK), Strany demokratickej ľavice (SDĽ), Strany maďarskej koalície (SMK) a Strany občianskeho porozumenia (SOP) na čele s premiérom Mikulášom Dzurindom.
K novelizácii zákona o štátnom jazyku došlo v roku 1999, keď sa umožnilo vydávať dvojjazyčné vysvedčenia - v štátnom jazyku a v jazyku príslušnej národnostnej menšiny. Rovnako sa povolilo viesť dvojjazyčne pedagogickú dokumentáciu. V roku 1999 sa zo zákona vypustil aj celý paragraf 10 o pokutách, čím sa zrušila sankčná časť zákona.
Zákon sa novelizoval aj v roku 2007, keď sa v treťom paragrafe odseku štyri za pôvodný text „Verejnoprávne orgány a nimi zriadené organizácie sú povinné používať štátny jazyk vo všetkých informačných systémoch i vo vzájomnom styku“, doplnili tieto slová: „popri štátnom jazyku môžu používať v informačných systémoch aj iný jazyk, ak tak ustanoví osobitný predpis“.
V roku 2009 poslanci parlamentu schválili ďalšiu novelu, ktorá zaviedla, že dodržiavanie pravidiel štátneho jazyka bolo pod prísnejším dohľadom ministerstva kultúry. Novela okrem iného opätovne zaviedla sankcie za nedodržiavanie spisovnej slovenčiny. Na základe novely zákona o štátnom jazyku z roku 2011 sa zúžil okruh sankcionovateľných povinností a znížila sa dolná aj horná hranica pokút.
Ďalšia novela zákona vstúpila do platnosti v januári 2014. Schválila sa na podnet Európskej komisie, ktorá upozornila na potrebu zabezpečiť v oblasti poskytovania rozhlasových a televíznych služieb dôsledné uplatňovanie článku 56 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (EÚ). Ten garantuje slobodu neobmedzeného poskytovania služieb pre príslušníkov členských štátov EÚ, ktorí sa usadili na území iného členského štátu Únie.
www.ZIVOTPO.sk
